Hypermobilita
Hypermobilita súvisí s rozsahom pohybov v kĺboch a taktiež s napätím svalov či väzív. Hyper (teda veľa) znamená zväčšenie rozsahu v kĺboch. Opakom hypermobility je hypomobilita (hypo – málo), teda obmedzenie či zníženie pohyblivosti v kĺboch.
Táto problematika napätia a rozsahu pohybov je veľmi dôležitá či už v našej terapii s pacientom, alebo taktiež pri pohybovej životospráve pacienta. Spoznanie vlastného tela a určitých genetických predispozícii nám výrazne pomôžu predchádzať rôznych ochoreniam pohybového aparátu, alebo zraneniam. Dokonca nám výrazne pomôže tiež s výberom športu pre naše dieťa, nakoľko nevhodný výber športu môže ovplyvniť do budúcnosti najmä jeho zdravie pohybového aparátu, alebo taktiež výkonnosť v danom športe.
Ako vyzerá hypermobilita?
Hypermobilný človek vykoná aktívny, či pasívny pohyb v kĺboch za hranice fyziologického rozsahu. Tento stav je často spojený taktiež so znížením svalového napätia (hypotonus). Človek s hypermobilitou má zvýšenú laxicitu väzív a kĺbnych púzdier a tak je náchylnejší ku vzniku zranení, akými sú rôzne podvrtnutia členkov, subluxácie ramenných kĺbov a pod. Môžu to byť taktiež poruchy medzistavcových platničiek, keďže kĺbová nestabilita sa prejaví aj na chrbtici a dôjde k zvýšenému opotrebovaniu platničiek.
Naopak hypomobilita, teda človek s obmedzením rozsahu pohybov v kĺboch je skôr „tuhší“, má zvýšené napätie svalov, teda svalový hypertonus. Takýto človek bude mať kĺby skôr stabilné, avšak pre obmedzenie rozsahu pohybov v kĺboch a zvýšenie napätia svalov má predispozíciu ku vzniku napríklad artrózy v kĺboch, nakoľko kĺby nevyužívajú svoj plný rozsah pohybu.
Vyšetrenie hypermobility
Ako zistíme, že máme hypermobilitu?
Vo veľa prípadoch nepotrebujeme žiadne špecifické vyšetrenie, nakoľko už na pohľad častokrát vidieť, že rozsahy pohybu či už v lakťových kĺboch, ramenných či bedrových kĺboch sú väčšie, ako u iných ľudí.
V praxi sa používa hodnotiaca škála podľa Beightonového skóre, kde sa hodnotia rozsahy pohybu v kĺbe palca, malíčka, v kolennom a lakťovom kĺbe, či predklon trupu.
Fyzioterapeut používa taktiež rôzne iné špecifické testy zamerané na hypermobilitu.
Fyzioterapia a riešenie hypermobility
Z pohľadu fyzioterapie je dôležité stanoviť vážnosť a stupeň hypermobility a jej vplyv na pohybový aparát pacienta, na bolesť či pohybové stereotypy.
Dlhodobo hypermobilný segment totiž stráca stabilitu, stráca najmä vnímanie fyziologickej polohy na základe chýbajúcej propriorecepcie. Ľudskou rečou, náš mozog jednoducho stráca kontrolu nad daným kĺbom, nevieme v akej ho máme polohe, nevieme presne kontrolovať pohyb. Táto kontrola pohybu a postavenia pohybového aparátu je nesmierne dôležitá pre jeho správne fungovanie.
Ak táto kontrola tela nefunguje, prichádza k preťažovaniu kĺbov, svalov, väzív, či našich platničiek v chrbtici a dostaví sa bolesť.
Aká je liečba?
Fyzioterapeut sa zameriava najmä na zvýšenie stability v kĺboch, zlepšenie kontroly nad držaním tela, postavením kĺbov či vykonávaním pohybových stereotypov.
Využívame najmä metodiky zamerané na tzv. neuromuskulárnu kontrolu a cvičenie v uzavretých kinematických reťazcoch, ako je napr. metodika Redcord Neurac (odkaz), DNS (dynamická neuromuskulárna stabilizácia), ACT (akrálna koaktivačná terapia), PNF (proprioreceptívna neuromuskulárna facilitácia), využitie instabilných plošín, rôznych odporových gúm a pod.
Čomu sa pri hypermobilite vyhnúť?
Vyhnúť sa treba najmä športom kde dochádza ku švihovému pohybu, kde si nedokážeme kontrolovať kvalitu a prevedenie pohybu a opäť môžeme vykonať v kĺboch pohyby za hranice fyziologického rozsahu. Ide napr. o gymnastiku, balet, rôzne raketové športy ako squash a pod.
Doporučujeme obmedziť nadmerný strečing vykonávaný opäť do veľmi krajných rozsahov. Strečing je dôležitou súčasťou športu, avšak treba vedieť kedy ho vykonávať a najmä akým spôsobom. Musíme opäť udržať kĺby v centrovanom postavení a strečingom skôr uvoľniť nadmerné svalové napätie, avšak nevyťahovať a nezväčšovať rozsahy kĺbov.
Nezabúdať na životosprávu!
Pravidelný a primeraný pohyb je základom pre správne fungovanie pohybového aparátu. Dostatok prirodzeného pohybu, akým je najmä chôdza, nám zabezpečí prekrvenie svalov, ich primeranú tonizáciu (udržanie napätia), stimuláciu proprioreceptorov (vnímanie polohy a pohybu v kĺboch), udržanie správneho dychového stereotypu a funkciu hlbokých svalov chrbtice.
Naopak dlhodobé sedenie, či statické státie bude na naše telo vplývať neúmerným zvyšovaním napätia povrchových svalových skupín, zvýšením tlaku na platničky, kĺby a pod. Naše telo sa opäť dostane do nevhodných pozícii, ktoré si náš mozog osvojí.
